Basnicky.sk

Musim priznat, ze nikdy som neprejavovala svoje city navonok. Hrala som sa na tvrdu osobu, ktoru by nic na svete nepolozilo na lopatky. Stala som sa pre nasu rodinu ako takym symbolom nezlomnosti, ktory nema ziadne trapenia a zije si takmer bezstarostny zivot.

Stalo to pred dvoma rokmi, ked sme si zili kazdy svoj zivot - teta, ujo, bratranci, babka a dedko, tak ako kazdy z nasej rodiny. Maly sme obycajne problemy, ktore sa v zapäti vyriesili. Bola nedela, obycajna, nudna a nicim nerusena. Doma kazdy len lenosil a uzival si posledny den volna pred namahavym tyzdnom. Ked zrazu zazvonil telefon a sestra sa rozbehla hlava nehlava ho dvihnut. Svojim jemnym hlaskom sa spytala: ,,kto je tam?“ a v zapäti ho podala mame a opät sa rozbehla po byte. Z obyvacky som pocula mamin kludny hlas, tak som nejako neriesila kto volal, ked zrazu som pocula vystrasenym hlasom : ,,pre Boha ziveho“. Spozornela som, nechapala som co sa deje, ale z hlasu som usudila ze to bude nieco dost vazne. Urychlene som sa dvihla z pred telky a bezala som do kuchyne. Mama so slzami v ociach zlozila telefon, pozrela sa namna a povedala mi, ze dedkovi zistili rakovinu hrdla. Je to vraj vazne a tak musi ist hned o dva dni na operaciu. Zrazu v celom byte zavladlo ticho a bolo pocut len jemne nareky maminho ustrachaneho hlasu. Prisiel den D a dedko mal ist na operaciu, cela rodina sme sa zisli unho doma a pocuvali sme jeho posledne slova, ktore kedy vyslovil, lebo operacia bola natolko vazna, ze mu museli odobrat hlasivky. Naposledy sme poculi jeho stary, chraplavy hlas ako vravi : ,,nebojte sa o mna, ja to zvladnem“. Verila som mu, napokon bol to vzdy silny chlap, ktory by sa nikdy nenechal zlomit nejakou chorobou. Den po operacii sme vsetci sli do nemocnice, sestricka nas zaviedla do izby kde lezal. Vsetci sme ostali stat na prahu dveri a so slzami v ociach sa mu vrhli tety a mama okolo krku. Dedko bol este slaby a tak nam nevedel ani nic napisat, ledva otvoril oci. Po tejto operacii sa vsetko stale len zhorsovalo, mal este dalsie, tusim dve tazke operacie, ktore mu odobrali aj tu poslednu chut do zivota, ktoru este mal. Presiel dlhy rok trapenia, nie len jeho, ale aj celej rodiny. Vsetci boli z toho zdrveny, smutny a nic sa im poriadne nedarilo. Len ja jedina som verila ze sa to zlepsi, ze vsetko bude dobre, ako pred tym. Nezaplakala som ani raz za ten dlhy rok, hoci som videla ako sa trapi cela rodina. Az nakoniec prisiel den, kedy dedka pustili z nemocnice a lekar oznamil babke ze je to zle, ze moze ist domov a tam v klude umriet, nie na nemocnicnom lozku bez rodiny a priatelov, povedal nieco, co si velmi dobre pamätam do teraz, ze dedkovi ostavaju uz len dva tyzdne zivota. Z tych dvoch tyzdnov sa nakoniec stal mesiac tazkych dni a noci prebdenych pri jeho posteli. Bola som u babky a starala sa onho ako sa len dalo, pomahala som co som mohla, bola som unavena a vycerpana, ked zrazu bolo dedkovi lepsie a tak som sla teda domov s kludnym svedomim ze je vsetko v poriadku, ze sa vratim ked naberiem sily a pomozem babke. No rano, necakala som to, ale opät zazvonil telefon. Zodvihla som ho a pocula narek tety. Odrazu mi zovrelo v hrdle, akoby som tusila co mi povie. Zlozila som telefon, sadla som si na zem a plakala a plakala. Ano, je to tak, moj dedko umrel. Bolo to tazke, pohreb som prezivala snad nahorsie. Ja, ta co nikdy neplace, co neprejavuje city, co ju nikdy nic nepolozi na lopatky, ta co je bez starosi, ta nezlomna, presne ta, ktora sa v tuto chvilu nevedela ubranit slzam. Uz sa to nedalo.

Obcas, ked je mi smutno, spomeniem si na tu chvilu, kedy mi pred kopou ludi, co sa prisli posledny krat rozlucit s dedkom, stekali slzy po tvari. Presli len dva roky, ale presne viem, ako som sa citila bezradne a ako mi zovrelo hrdlo pri telefone...